Spomienky uložené v knihách

Je skvelé ako dokáže pracovať naša myseľ. Ak máte dobre vyvinutú predstavivosť a obrazotvornosť, stačí malý podnet a v mysli sa Vám začne odohrávať celý film. Aspoň ja to tak mám..

Pravidelne keď potrebujem nájsť nejakú normálnu fotku, ktorú by som mohla pridať k článku, alebo dať na stránku a začnem sa prehrabávať množstvom fotografií, ktoré mám uložené v PC, na externom zariadení, alebo aj priamo v telefóne, pohltí ma môj život a všetky tie zážitky, skvelé akcie, stretnutia, ľudia, ktorých mám rada a trávim s nimi čas. S každou fotografiou je väčšinou spojený aj celý príbeh a myseľ je schopná nám ho priniesť. U mňa to jednoznačne funguje a pri každej z fotografií hneď viem, ako som sa vtedy cítila, či mi tam bolo fajn a ako to celé prebiehalo. Ale čo je naozaj podstatné, vyskladanie spomienok mi pomáha k uvedomeniu si PRAVDY – aký život naozaj žijem. Či je akčný, plný nových zážitkov a stretnutí, či skutočne žijem, alebo je to nuda v Brne :). 

Fotografovanie a hlavne ukladanie fotiek sa však dá ešte pozdvihnúť na vyššiu úroveň, ako to urobila moja priateľka a bývalá kolegyňa – manažérka, momentálne žijúca na voľnej nohe ako sama uvádza – Dáša Lišková.

Dáša sa už nejaký čas venuje okrem iných činností aj tvoreniu cewe fotokníh. Mohli ste ju vidieť aj v televíznej reklame a jej fotoknihy, ktoré robí pre rodinu, známych, ale aj na objednanie, sú fascinujúce. Dokáže nimi vyrozprávať cestovateľský, rodinný, alebo záhradkársky príbeh s takým nadšením, že okamžite zatúžite takúto fotoknihu mať, samozrejme s vlastným príbehom.

So svojimi fotoknihami aj súťaží a ak sa vám páčia, môžete ju aj podporiť :

https://www.cewe-community.com/sk/galeria/book/57975

https://www.cewe-community.com/sk/galeria/book/56513

Som veľmi rada, že Dáška bola ochotná odpovedať na moje obľúbené štyri otázky a rozpovedať svoj príbeh. Možno niekoho z Vás bude inšpirovať 🙂

Keď sa Ťa opýtam KTO SI, čo ťa napadne ako prvé?

Som šťastná žena.

Som spokojná so svojím životom, s tým, čo som dosiahla, kam som sa dostala a kým som sa stala.

Pretože som prežila život, ktorý som si na prahu dospelosti vysnívala.

A to je panečku veľká vec!

Čomu sa aktuálne venuješ a ako prebieha tvoja životná cesta?

Vyrástla som v dobe socializmu a už od svojho dospievania som túžila mať v prvom rade prácu, ktorá ma bude nielen baviť a napĺňať, ale chcela som sa stať aj úspešnou a nezávislou ženou. Vtedy to však bol iba taký sen, pretože totalita to v tom čase veľmi neumožňovala.

Hneď po ukončení strednej ekonomickej školy bola mojim prvým zamestnaním práca referentky vo veľkej fabrike. Vysnívaný džob, kde som zbierala svoje prvé pracovné skúsenosti. 

Po ukončení MD, na ktorej som bola s dvomi deťmi 5 rokov, už bolo po revolúcii a trh práce ponúkal úplne nové, nepoznané možnosti, o ktorých som v čase dospievania iba snívala. Skúsila som … A tak na najbližších 20 rokov som zasvätila celé svoje bytie práci, ktorá zo mňa urobila nezávislú, úspešnú a uznávanú podnikateľku. 

V nadnárodnej spoločnosti som učila dámy, ako byť nielen krásne, ale aj úspešné a nezávislé. A bola som v tom fakt dobrá! Milovala som túto prácu. Plnila som si svoj teenedžerský sen a išla som si za ním napriek nepochopeniu v rodine. Učila som sa za jazdy, ako zvládať rodinu aj podnikanie, ako si nenosiť povinnosti matky a manželky do práce a naopak – ako prácu nenosiť domov. Boli to veľmi náročné roky. Zvádzala som popri výchove svojich detí večný boj sama so sebou – ako byť nielen dobrou matkou, zvládať výchovu dvoch dospievajúcich detí, na ktoré som po čase ostala sama, ale aj udržať rýchlosť rozbehnutého vlaku, do ktorého som nastúpila a už sa z neho nedalo vystúpiť …

Až napokon jedného dňa niekto rozhodol inak …

Akoby mi vtedy odrezali obidve ruky! Akoby mi vytrhli kus srdca a zobrali všetko, na čom mi záležalo, čomu som verila.

Odrazu som mala hrozne veľa času, ale aj zlomené srdce. Zlomili ma vlastne celú. Takže potom som sa veľmi dlho hľadala …

Ale je to ako s prvou láskou. Neviete zabudnúť, trápite sa, porovnávate … už sa neviete celkom odovzdať. Nedalo sa …

To už som mala 50, keď som chodila z pohovoru na pohovor v nádeji, že niekde ocenia moje dosiahnuté pracovné úspechy, obchodné skúsenosti, moje kvality. Neocenili, pretože o päťdesiatničku už nikde nestáli. Trvalo mi rok, kým som pochopila, že bez angličtiny sa vo svojom obore už neuplatním.

Trh práce dáva prednosť síce neskúseným, ale mladým a dravým lídrom. Akoby som ja už bola tetka s ručníkom na hlave! Ale realita nepustila.

Skrátka – pochopila som, že tadiaľto cesta už nevedie.

Deti medzitým vyleteli z hniezda, ja som po 25-tich ROKOCH stretla muža, ktorý sa mi v mladosti veľmi páčil, ale akosi sa naše cesty vtedy nespojili – a tak mi život postupne začal vracať to, čo som doňho predtým vložila ja. Naučila som sa nielen dávať – ​​ale aj prijímať. A musím priznať, že je to veľmi príjemné. 🙂

Už 30 rokov mám Malú záhradku s chatou. Vždy som v nej trávila všetok voľný čas, pretože tu som čerpala energiu, zabúdala na všetky povinnosti a trápenia života.

Ale až teraz som si naplno uvedomila, aký poklad vlastním. Tu som si začala liečiť svoje zlomené srdce a všetko to dobré, čo vo mne ostalo, som vložila do tohto KÚSKA krajiny.

S priateľom sme ju spoločne zrekonštruovali a tu sa začal postupne odvíjať môj úplne nový príbeh života.

Pretože moja záhrada – to nie je len miesto, je to aj pocit v mojom srdci.

Keď prídem na záhradu, čas tu plynie inak. Môj život tu plynie inak. V pokoji a radosti.

A tak som postupne zo záhradky s malou chatkou vybudovala miesto na relax, ale aj na radostné rodinné stretnutia a grilovačky s priateľmi.

Je to oáza kvetov v záplave zelene. Pre mňa najkrajšie miesto na zemi. Všetko som to fotila, porovnávala, vylepšovala, neustále tvorila. S obrovskou vášňou a láskou, až som jedného dňa pred šiestimi rokmi objavila program, v ktorom som začala vytvárať fotoknihy zo všetkých tých fotiek, čo som postupne nafotila. Každá fotokniha má svoj príbeh. Nie je to fotoalbum. Je to príbeh, ktorý má svoj dej. Svoj začiatok aj koniec. Ako rozprávky.

Najskôr to boli fotoknihy záhrady, z dovoleniek, neskôr kroniky k životným jubileám, albumy detičiek, ročeniek, významných rodinných udalostí.

Zo začiatku som si ich robila pre seba, neskôr pre rodinu a priateľov, až napokon vznikol projekt, ktorým sa chcem živiť. 

Moja vášeň sa stala mojím novým poslaním.

Tie roky pracovného odstavenia, ktoré som najskôr nevedela prijať, mi ukázali nový smer.

Prežiť dlhšie obdobie len sama so sebou a mojou štvornohou priateľkou mi ukázalo nádherné životné obdobia. Plné radosti, sebapoznania, plné tvorenia a užívania si skutočného života. Bez stresu, časovej tiesne a naháňania sa. 

Cesta je Cieľ.

Nie všetko sa dá v živote naplánovať.

No vždy sa dá z každej situácie zobrať si to najlepšie pre seba, prehodnotiť svoje hodnoty, svoj postoj. Zastaviť sa – a vnímať!

Vnímať nielen život okolo seba, ale vnímať hlavne svoje pocity, počúvať svoj vnútorný hlas, svoje telo a naučiť sa počúvať nielen rozum, ale aj svoje srdce.

Predovšetkým sa neprestať tešiť zo života, pretože náš život je neopakovateľný a nemáme možnosť reparátu.

Teším sa z každého nového dňa, pretože nastal čas, kedy už môžem byť tak trochu sentimentálna – a tak chcem vyjadriť svoju lásku k životu vo fotoknihách.

Viete čo mám na živote najradšej? Život ako taký – jeho každodenný stereotyp a jednotvárnosť dňa …

Už konečne.

Keď sa nemusím nikam náhliť, žiadne termíny, ani plány – žijem si svoj sen, ktorý som si vysnívala – a nejakým spôsobom zaslúžila …

NA ČO SI V ŽIVOTE NAJVIAC HRDÁ? 

Keď som dostala túto otázku pri preberaní Ocenenia za svoj prvý Medzinárodný pracovný úspech, vymenovala som tam všetky kolegyne, ktoré mi v tom pomáhali a svoju rodinu, ktorá mi moju prácu tolerovala, pretože pre mňa to nebola iba práca, ale bola to aj moja diagnóza.

Až keď som ostala sama a hladkala som v rukách svoje Ocenenie, až vtedy som si uvedomila – že som zabudla – NA SEBA!

Pretože len a len odo mňa závisel tento úspech a len vďaka sebe som ho dosiahla. Moja vytrvalosť, moja dôvera samej v seba, môj čas, moje presvedčenie, moja energia …

A tak ti teraz odpoviem, že najviac som v živote hrdá sama na seba!

Pretože nič v živote som nedostala zadarmo, všetko som si musela vydrieť, zaslúžiť a ešte obhájiť niekoľkokrát – a to napriek mnohým životným sklamaniam a križovatkám.

Vždy po každej turbulencii som sa dokázala zmobilizovať, vstať zo zeme a začať odznova. Znova a znova. A pritom som dokázala žiť v radosti a v naplnení.

A to som neraz mala pocit, že bojujeme s celým svetom.

Ale dnes sa každé ráno prebúdzam s možnosťou byť kýmkoľvek si len zaželám.

Aké nádherné však je, že si vždy vyberiem samu seba …!

ČO JE PODĽA TEBA v živote NAJDOLEŽITEJŠIE? 

Dlho som si myslela, že SÚ to Peniaze.

Pretože nám ponúkajú slobodu.

Slobodu rozhodovania, slobodu cestovania a napokon aj slobodu bytia.

No po všetkých tých životných úderoch a sklamaniach si dnes myslím, že je to RODINA. MOJA RODINA.

Pretože je to rodina a deti, ktoré nás v najťažších chvíľach podržia. Je to práve rodina, ktorá o nás všetko vie – aj to dobré, aj to zlé – a napriek všetkému stojí pri nás.

Je pri nás nielen pri všetkých radostných životných udalostiach, ale aj v čase choroby a ťažkých období.

Je to rodina, kam sa vždy rada vraciam a na ktorú sa vždy najviac teším, nech som kdekoľvek na svete.

Sú to moje deti, ktorým dávam nielen to najlepšie zo seba, ale aj svoj príbeh, ktorým sa snažím odovzdať im svoje posolstvo a svoj odkaz.

A to trebárs aj prostredníctvom fotoknihy, ktorá tu bude aj vtedy, keď ja tu už nebudem. Lebo náš život je príbeh. Život nám vytvára príbeh, ktorý raz bude pokračovať 

v našich deťoch a našich vnúčatách …

 

A tu sú ukážky mojej práce :

https://www.cewe-community.com/sk/galeria/book/57975

https://www.cewe-community.com/sk/galeria/book/56513