Najkrajšie veci v živote

Je opäť nedeľa ráno a ja mám chuť písať..

Sme u priateľov na chate, vonku sa začína črtať slnečný deň a okrem mňa ešte všetci v chate spia. Presne tak ako to mám rada….

Aj keď včerajšok bol dosť upršaný, nám nič nepokazilo letnú grilovačku a stihli sme predebatovať všetky zážitky a novinky, ktoré nám pribudli od posledného stretnutia.

Lebo stretnutia s rodinou a priateľmi by mali byť pravidelnou súčasťou našich životov. Obohacovať ich veselými zážitkami, z ktorých sa následne stávajú príjemné spomienky a istou špecifickou ingredienciou zdieľanej spokojnosti a takého toho úplne jednoduchého šťastia.

A keďže u nás sa toho deje vždy dosť, stále je o čom rozprávať :).

Včerajší deň bol však pre mňa výnimočným aj z iného dôvodu…

Bol to narodeninový deň mojej dcéry. Nech počítam ako počítam, tých 28 rokov ubehlo ako voda. Našťastie vtedy pred rokmi, bolo v poriadku byť 21 – ročnou mamou a my sme si to obdobie spolu skutočne užili. Krásny čas prvých slov, prvých krokov a všetkého toho šťastia, ktoré nám deti do života prinášajú. Ale predsa, bola som naozaj mladučká a preto som šťastie, radosť a smiech považovala za bežnú súčasť života, nič mimoriadne. Naozaj neviem, kedy a kde tie roky ubehli, ale dnes sa pozerám na tú krásnu, dospelú ženu, ktorou sa moja dcéra stala a som na nás obe hrdá. Že sme to spolu dokázali, že sme zvládli aj tie ťažšie časy, že máme taký otvorený a kamarátsky vzťah a že najúžasnejšie a najveselšie zážitky, či spomienky na vydarené dovolenky, sú tie naše spoločné.

Že si jednoducho rozumieme.

Ona pozná mňa a moje „prehraby“ ako ich voláme a ja zase tie jej. Že vieme jedna druhú citlivo upozorniť, ak už sa nám niečo zdá príliš a naopak sa podporíme a pomôžeme si, keď vidíme a cítime, že to tá druhá potrebuje.

Keď mám o niektorých situáciách, alebo skutočnostiach zo svojho života pochybnosti, či som nemala vtedy jednať inak, povedať niečo inak, alebo správať sa inak, moja dcéra je akýmsi uistením, že všetko v mojom živote bolo a je presne tak ako má byť.

Som šťastná, že som z nej vychovala vnímavú, citlivú a múdru bytosť, s reálnym pohľadom na svet, zodpovednú za seba, veriacu v lásku a pripravenú  byť milujúcou ženou a matkou…

Napriek tomu, keď mi pred niekoľkými mesiacmi, v reštaurácii kde sme si dohodli spoločnú večeru, stručne oznámila, že čaká bábo, na chvíľu sa mi zastavil dych. Vek na to samozrejme mala, svojho partnera ľúbila, ale aj tak ma to trochu prekvapilo, nebudem zapierať.

Hneď ma prepadla obrovská zodpovednosť a plno otázok. Či sa budú vedieť postarať, či sú už dosť dospelí na rodinu (asi som zabudla, že ja som o nejakej pripravenosti nemala ani potuchy) a všetky tie veci okolo.

Mladí sa však tešili, plánovali spoločný život, spoločné bývanie a tak sme sa začali s celou rodinou tešiť s nimi.

Keď nás však v marci vystrašila KORONA a začali sa robiť opatrenia, prišli aj obavy, ako to bude s tehuľkami a aká bude situácia v nemocniciach.

Teraz už môžem povedať, že ĎAKUJEM za to, že nakoniec všetko dobre dopadlo a my už sa 2 mesiace tešíme z nového člena našej rodiny, malého Sebastiána.

Ani nedokážem slovami vyjadriť pocit, aký som mala, keď som svojho vnúčika prvý krát držala na rukách. Niečo tak drobunké, ale napriek tomu dokonalé a krásne, považujem za ozajstný zázrak života.

Takže aj keď nám náš bežný kolobeh tento malý človiečik úplne poprevracal a ja zanedbávam a odkladám svoje pracovné povinnosti, lebo chcem byť čo najčastejšie s ním, som veľmi vďačná a nesmierne šťastná, že prišiel do našej rodiny. Obohacuje náš život ďalšou láskou a ja konečne môžem uplatniť svoje starostlivé JA, ktoré v sebe nosím.

Ale v prvom rade sa veľmi rada prizerám, ako sa moja dcéra rýchlo zhostila svojej novej úlohy. Je úžasnou mamou a ja som na ňu nesmierne hrdá.

No a ja sa už teraz teším, ako budem nášho malého učiť básničky, pesničky a ako mu budem čítať z rozprávkovej knižky, ktorú už pre neho píšem.

Lebo tými najkrajšími vecami v živote je ŽIVOT SÁM 😊.