Nevydarený výlet

 „Zober prosím ťa ešte tie veľké osušky na ležanie“ – zakričí Nela z kúpeľne.

„Nejdem to dnes s líčením preháňať, veď sa ideme kúpať, ale chce to aspoň jemný makeup, vodeodolnú špirálu a nejaký lesk na pery“ – povie potichu svojmu odrazu v zrkadle.

„Vstali sme neskôr ako sme mali v pláne, ale čo, veď je víkend, treba si aj oddýchnuť“ – pomyslí si ešte pri poslednom pohľade do zrkadla.

„Ideme ?“ – s nádejou v hlase zakričí smerom ku kúpeľni Nelin manžel Ľubo.

Ľúbi svoju ženu, ale aj keď si už na jej motanie sa a dlhočiznú prípravu na akúkoľvek príležitosť za tie roky zvykol, stále dúfa, že raz príde na niečo, čo by skrátilo čas, ktorý je Nela schopná stráviť v kúpeľni, presnejšie pred zrkadlom. Netušil, čo by jej mohlo tak dlho trvať, veď z jeho pohľadu bola pekná a veľa úprav nepotrebovala. Aj tak ju mal najradšej bez všetkých tých šminiek a ostatných zbytočností, keď sa smiala na jeho srandičkách až tak, že jej tiekli slzy.

Tešíš sa ? Dnes mi to netrvalo až tak dlho, že ?“ – vycerí Nela svoje zdravé biele zuby na muža a nežne ho pohladí po pleci a ani netuší, že ho práve vyrušila z veľmi príjemných myšlienok.

„Hmm…“ – neurčito zamrmle Ľubo a natiahne sa za väčšou z dvoch tašiek, do ktorých si zbalili veci, ktoré pravdepodobne budú potrebovať.

Idem naštartovať a trochu schladím auto….“ zavolá od dverí na ženu.

Nela ešte prebehne pohľadom po kuchyni, nazrie do tašky, ktorá zostala pri dverách a ide si zobrať do izby rozčítanú knihu. Pri jazere sa jej bude isto príjemne čítať a auto odvezie…

Tašky máme, nafukovacie kreslo tiež, môžeme vyraziť!“ – prehodí keď nasadá do auta k Ľubovi, ktorý už sedí pripútaný a práve nastavuje rádio.

Prvé, čo vždy Ľubo v aute urobí, je samozrejme vloženie USB kľúča s hudbou do otvoru k tomu určeného a už o chvíľu začnú autom priam otriasať tóny jeho obľúbenej ľudovej muziky.

„Zlatko, z tohto raz naozaj ohluchneme“ – povie namrzene Nela a stíši hudbu na počúvateľnú hlasitosť.

Konečne vyrážajú.

Na výlety nechodia často. Veď načo aj. Roboty okolo domu je vždy dosť, Nela má stále plno pracovných povinností a často je priam pripútaná k počítaču a Ľubovi sa  zase až tak výletovať nechce. Považuje to za zbytočné míňanie peňazí. Chce radšej šetriť na potrebnejšie veci. Dnešok si však Nela už nejaký čas plánovala a Ľubo sa podvolil.

Namierili si to k jazeru, vzdialenému asi 40 km od ich dedinky. Počasie vyzeralo veľmi fajn, aj keď v predpovedi počasia sa vyjadrovali, že by v ten deň malo na viacerých miestach spŕchnuť.

„Veď uvidíme, hádam to vydrží“ – zahlási už veselšie Nela po pár kilometroch, pozerajúc sa z okna auta na zatiaľ modrú oblohu.

Ľubo ešte zastavil na pumpe, bez slova vybehol a o chvíľu sa už vracal s dvomi nanukmi.

„Ako si vedel, že práve na toto som mala teraz chuť?“ – blažene sa usmeje Nela na muža a koketne žmurkne.

Ľubo len pokrčí plecom a neurčito sa zatvári.

Z toho pohľadu má Nela vždy pocit, že keby mu tak videla do hlavy a vedela prečítať jeho myšlienky, možno by bola prekvapená, len si nie je istá, či milo.  Ľubo si ale veľa vecí necháva radšej sám pre seba a nerád rozpráva.

Načo toľko o tom kecať… ?“ – je jeho obľúbená otázka do stratena, na ktorú ani neočakáva odpoveď.

Ty rozprávaš aj za mňa“ – doloží ešte niekedy s miernym úškrnom.

Nela sa ho ešte na začiatku ich vzťahu snažila viac rozhovoriť, hlavne o veciach, na ktoré nutne potrebovala poznať odpoveď, ale potom si zvykla. Občas sa síce nudila, najmä v aute, keď sa spoločne vybrali na dovolenku a aj počas niekoľkohodinovej cesty, kedy prehodili iba niekoľko viet a aj to väčšinou rozprávala ona, ale potom si povedala, že vždy lepšie keď nemá veľa kecov a hovoria za neho činy, akoby mal byť iba nejaký kecálek a „skutek utek“.

Ani teraz toho veľa nenahovorili.

K jazeru dorazili o nejakých 45 minút, ale cestou sa už začali objavovať oblaky a keď vystúpili z auta, slnko bolo úplne schované za nimi.

Pri jazere bolo síce ešte dosť rušno, ale niekoľko opatrných sa už pomaly začalo baliť.

„Tak to bude sranda, keď sa zložíme a začne pršať“ – prehodí Ľubo pozerajúc na čoraz tmavšiu oblohu.

Nie, neverím, to ešte vietor rozfúka. Ja idem do vody, teraz bude teplá a plávať sa dá aj v daždi, aspoň bude sranda“ – snaží sa o optimizmus v hlase Nela.

Vyzliekla sa do plaviek a ešte sa chvíľu spolu rozhliadali po okolí.

Pekne je tu“ – prehodila Nela a v tom už zacítila na pokožke prvé kvapky.

Nieee“ – zakvílila nesúhlasne a vyskočila smerom k jazeru. Pred ním sa však zastavila a rozhliadla.

Ľudia okolo rýchlo balili a na tráve okolo jazera to odrazu vyzeralo ako v mravenisku.

No čo, ideme čakať ?“ – spýtal sa Ľubo

Neviem“ – skormútene zaševelila Nela. „Ja som sa sem tak tešila….“ – prevrátila dole kútiky ako rozmaznané dieťa.

Asi nebude mať zmysel čakať dlhšie….“ – povedal potichu Ľubo pozerajúc striedavo na oblohu aj baliacich a odchádzajúcich ludí naokolo a začal sa pomaly dvíhať z uteráka.

Či ideš do tej vody?“ – spýtal sa ešte pobavene, ale Nela nemala teraz chuť na vtípky.

Obloha bola odrazu tmavá a ťažká a z pravej strany sa ozývalo nepríjemné hrmenie.

Začala sa neochotne dvíhať z uteráka rozmýšľajúc, prečo sa tak motala a nešli hneď ráno. Kým si stihla pozapínať sandále a poskladať osušku na ktorej sedela, spustil sa celkom slušný lejak.

So smiechom a osuškami na hlavách sa rozbehli k autu.

Do auta si sadali premočení do nitky, pustili si však kúrenie, Ľubove obľúbené hity tety Gity a vyrazili tam, odkiaľ pred nejakými 30 – timi minútami prišli.

Kým dorazili domov, prestalo pršať.

Idem zohriať obed, ešteže sme včera navarili“ – zakričala už veselšie Nela a vbehla do kuchyne.

A potom sa ideme kúpať!“ – začuje ešte Ľuba od auta.

Najedli sa a hodili sa na nafukovacie kreslo v bazéne…

No nemohli sme zostať rovno tu ? Veď tu je najlepšie“ – zahlásil spokojne Ľubo rozvaľujúc sa na kresle.

„Ale ja mám výlety tak rada a hlavne teraz, keď nemôžeme bez obmedzení cestovať ako sme boli zvyknutí, je fajn spoznať a užiť si naše krásne Slovensko“ – vrátila sa Nele zlá nálada spôsobená nevydareným výletom.

Konečne sme sa niekde vytrepali a takto to dopadlo“ – dodala ešte polozdutá.

Ľubo na chvíľu vyšiel a nalial trochu vínka do pohárov, podal jeden pohár Nele a zmierlivo sa na ňu usmial.

Veď ešte pôjdeme“ – chlácholivo jej prešiel prstom po líci.

Zostali ešte chvíľu v bazéne, ale keďže Nele už zostalo chladno, išla sa po chvíľke radšej osušiť a prezliecť. Vonku sa dosť schladilo, ale Ľubovi sa stále nechcelo vyliezť. Začal sa blázniť v bazéne, hádzal sa do vody, ponáral a špliechal vodu všade navôkol, v snahe rozveseliť Nelu. Neustále na ňu volal: „poď ešte, je teplá, poooď !“

Ale Nela už nemala chuť, sadla si teda na terasu a vytiahla počítač, že ešte dokončí niečo na druhý deň do práce. O chvíľu vyšiel z bazéna aj rozveselený Ľubo a rozbehol sa do kúpeľne.

Bola to minútka, keď zrazu Nela začula ohromný buchot.

Ľubo, si v poriadku ?“ – prekvapene zvolala.

Ale keďže nikto sa zvnútra neozval, vyplašene vbehla do domu.

Dvere boli skoro zatvorené, musela sa do nich zaprieť, aby ich otvorila.

Ľubo ležal bruchom natiahnutý na zemi, z rany nad okom mu tiekla krv a nehýbal sa.

Bože Ľubo!“ – zvrieskla Nela a naľakala sa vlastného hlasu.

Potom sa už zbehlo všetko rýchlo.

Nela začala najskôr v panike pobehovať po dome hľadajúc uteráky, prikrývku, snažila sa Ľuba prebrať.

Rana, z ktorej vytekala tmavá krv, bola dosť rozsiahla, aj keď sa nezdala až taká hlboká. Čo bolo však vážnejšie, že Ľubo sa stále nehýbal a zjavne bol v bezvedomí. Snažila sa ho prebrať, triasla s ním, jemne mu tľapkala po líci. Úporne sa ho pokúšala aspoň otočiť na chrbát, aby mohla zistiť rozsah zranení a poskytnúť mu prvú pomoc. Nevládala a v tom malom priestore to bolo skoro nemožné. Po niekoľkých nekonečných minútach sa pomaly začal preberať.

Trvalo ešte približne 10 minút, kým dorazila sanitka. Nela si pripadala ako vo filme, ktorého je diváčkou a nie priamou aktérkou. Čas sa spomalil. Matne vnímala záchranárov a videla, že Ľubo s nimi začal pomaly, ale veľmi neisto komunikovať. Snažili sa ho zdvihnúť zo zeme a naložiť na nosidlá, ale v úzkom priestore to bol skutočný problém. Nela stále nechápala čo sa stalo. Šmyklo sa mu v mokrých šľapkách, alebo mu prišlo zle a odpadol ? Nevedela odpovedať ani lekárovi, ktorý Ľuba ošetroval a začervenala sa, keď videla ako sa lekár káravo pozrel na pohár s nedopitým vínom na kuchynskej linke. „Ale veď“ – Nela nevládala dopovedať a potichu sa rozplakala.

Oznámili jej, že Ľuba berú do nemocnice a musia mu urobiť niekoľko vyšetrení. Keďže má stratu pamäti spôsobenú úderom do hlavy a je isté, že bol nejaký čas v bezvedomí, pravdepodobne bude musieť zostať v nemocnici.

Nela mu rýchlo hodila pár vecí do tašky, podala ich záchranárom a spýtala sa, či môže ísť s nimi.

Vidiac jej zúfalý výraz, lekár kývol hlavou na znak súhlasu a ona nastúpila do sanitky.

Kým bol Ľubo na vyšetreniach, Nele prebehol pred očami celý film ich niekoľkoročného spoločného života. Rozmýšľala ako sa zoznámili, ako jej dvoril, aký bol vždy k nej úctivý, ako si prirodzene zvykla, že bol pri nej vždy keď to potrebovala. Ako zvládol fakt, že Nela nemôže mať deti a ako sa s tým vyrovnal. Ako ju vždy podporoval, vládal počúvať jej táraniny a keď niečo vymyslela, ako vždy vedel jej sny zrealizovať. Bez zbytočného mudrovania alebo vyhovárania. Aj tie najbláznivejšie. Zrazu na ňu priam vystrelila myšlienka – „čo by si robila bez neho, ako by si to zvládla?“. Snažila sa všemocne zahnať ju a v duchu si opakovala : “všetko bude v poriadku, všetko bude v poriadku“. Presviedčala sa a snažila sa prehlušiť vnútorného démona, ktorý sa jej zvnútra smial. „O tom predsa ty nerozhoduješ…..“ – kričal na ňu z diaľky.

Ani si neuvedomovala, že prešli ďalšie 2 hodiny a ona stále sedela na neútulnej nemocničnej stoličke s rukami zaťatými v päsť. Až keď si bolestivo priam zaryla prsty do ruky, uvedomila si, že sa musí uvoľniť a upokojiť. „Teraz musíš byť silná, musíš byť pri ňom, nesmieš sa zložiť, ON ťa potrebuje“ – opakovala si.

Bola to asi najdlhšia noc v jej doterajšom živote. Nespala ani sekundu.

Ľuba si nechali v nemocnici na pozorovanie, zatiaľ sa nič nepotvrdilo, ale keďže si pád ani jeho dôvod vôbec nepamätal, nechceli nič riskovať.

Keď ho videla na strohej nemocničnej posteli so zraneným okom a opuchlinou, ktorá sa mu okolo oka už stihla vytvoriť, zaliali ju slzy.

Veď ešte pred chvíľou sa spolu chichotali. Bol to taký pekný deň, napriek nevydarenému výletu. Keby sa nerozpršalo, ešte by sa možno len teraz vracali od jazera a nemuselo sa nič stať.

Myšlienky jej vírili hlavou a nedokázala ich zastaviť.

Aký je život krehký, ako sa všetko dokáže v sekunde zvrtnúť, ako to, čo považuješ za bežné a ničím výnimočné, sa ti odrazu javí ako to najcennejšie. Ako si v takýchto chvíľach uvedomíš, že si toho druhého, jeho oddanosť, prítomnosť a lásku brala ako samozrejmosť. Ako ho nesmierne potrebuješ a aké máš vlastne šťastie, že máš v živote to čo máš. Že hmotné veci sú nahraditeľné, ale jediné, čo má hodnotu, sú vzťahy, blízkosť druhého, vzájomná úcta, láska a rešpekt. Pocit, že keď máš nejakú starosť, alebo problém, máš sa komu zveriť, že niekto pri tebe stojí, váži sa ťa a má rád takú aká si, to je asi najviac. A že v živote ti vlastne nič nepatrí. Všetko máš iba požičané. Nemali by sme byť na nikom a ničom závislí, ale užívať si prítomnosť pekných okamihov, pretože netrvajú večne.“

Striedavé pocity nesmiernej lásky a následnej úzkosti, ktorá jej akoby stláčala srdce do zveráka jej nedovolili zažmúriť oko. Keď ju poslali z nemocnice domov, neustále ju ubezpečujúc, že určite zavolajú keby sa niečo dialo a nech sa skúsi vyspať, iba sa vystrela a snažila sa aspoň na moment spomaliť rozlietané myšlienky. Nakoniec ani nezažmúrila oči, ale o 8h ráno zavolala do nemocnice a keď jej povedali, že zatiaľ je to bez komplikácií a jej manžel sa cíti čoraz lepšie, trochu si vydýchla.

Ľubo nakoniec zostal v nemocnici ešte 2 dni. Mal otras mozgu, narazené rebrá a ranu nad okom, ktorá potrebovala 6 štichov. Bola šťastná, že to nakoniec nebolo také vážne, ako sa na prvý pohľad zdalo.

Keď pre neho išla do nemocnice, cítila sa ľahká a naplnená láskou, akoby vyhrala prvú cenu na majstrovstvách sveta. Pripravila mu chutný obed a ešte niekoľko dní ho priam obletovala. Ľubo si to veľmi užíval a smial sa, že sa mu to asi zapáči a bude padať pravidelnejšie, aby si zaslúžil takú opateru.

Sľúbili si, že výlet si o niekoľko dní zopakujú. A budú výletovať pravidelne. Užívať si spoločné chvíle, tešiť sa z každého dňa, z každého zázračného obyčajného okamihu, že budú jednoducho žiť naplno.